V našej práci sa prirodzene veľa hovorí o deťoch. O ich pokrokoch, terapiách, emóciách, silných stránkach aj oblastiach, v ktorých potrebujú viac podpory. Oveľa menej sa však rozprávame o rodičoch. O ľuďoch, ktorí stoja pri svojich deťoch každý deň, často bez prestávky, bez návodu a bez istoty, že všetko robia správne.

Za tie roky som stretla množstvo rodičov, ktorí by pre svoje deti urobili čokoľvek. Videla som mamy, ktoré po večeroch hľadali informácie a snažili sa pochopiť každý detail vývinovej správy. Otcov, ktorí po náročnom pracovnom dni sadli do auta a viezli svoje dieťa na terapiu, pretože vedeli, že to má zmysel. Rodiny, ktoré sa nevzdávali ani v obdobiach, keď sa zdalo, že pokrok neprichádza alebo je príliš pomalý.

A predsa som si všimla jednu vec. Mnohí rodičia sú unavení viac, než si dovolia priznať. Nie je to únava po prebdenej noci alebo po náročnom dni. Je to únava z neustáleho premýšľania, rozhodovania a zodpovednosti. Únava z otázok, na ktoré často neexistuje jednoznačná odpoveď. Robím dosť? Vybrali sme správnu školu? Potrebuje ešte inú terapiu? Napreduje? Bude v poriadku?

Možno práve preto sa tak často stretávam aj s pocitom viny. Prichádza nenápadne a usadí sa v rodičoch skôr, než si to uvedomia. Veľmi často sa o ňom rozprávame vo chvíli, keď rodičia zvažujú škôlku, školu alebo zariadenie, ktoré by mohlo ich dieťaťu pomôcť. Neraz sa ma pýtajú, či robia správnu vec. Či ich dieťa nebude trpieť. Či si ostatní nepomyslia, že sa oň nechcú starať sami. A veľmi často zaznie aj otázka, čo na to povie rodina alebo okolie.

V takých chvíľach im vždy hovorím to isté. Vy ste rodičia. Vy poznáte svoje dieťa najlepšie. Nikto iný s ním netrávi toľko času. Nikto nepozná jeho potreby, radosti, obavy ani každodenné zápasy tak ako vy. Preto by ste mali dôverovať aj svojmu vlastnému úsudku. Nie všetkým hlasom okolo seba, ale tomu vnútornému hlasu, ktorý pozná vaše dieťa od prvého dňa.

Rozhodnutie požiadať o pomoc alebo vybrať pre dieťa prostredie, v ktorom sa bude rozvíjať, nie je prejavom zlyhania. Nie je to dôkaz, že ste niečo nezvládli. Naopak. Veľakrát je to jeden z najodvážnejších a najláskavejších krokov, ktoré môžete urobiť.

Láska k dieťaťu sa totiž nemeria tým, koľko vecí zvládneme sami. Niekedy sa prejavuje práve tým, že dokážeme prijať pomoc a vytvoriť okolo dieťaťa tím ľudí, ktorí mu pomôžu rásť.

Myslím si, že rodičia dnes potrebujú počuť ešte jednu dôležitú vec. Môžete byť unavení a stále byť skvelými rodičmi. Môžete mať pochybnosti a stále robiť dobré rozhodnutia. Môžete si priať chvíľu oddychu a stále svoje dieťa milovať celým srdcom.

Únava nie je opakom lásky.

Niekedy je práve dôkazom toho, koľko lásky denne rozdávate.

A možno by sme si všetci mali častejšie pripomínať, že aj rodičia si zaslúžia rovnakú láskavosť, akú každý deň dávajú svojim deťom.